Spartan Trifecta Weekend Malinô Brdo

Super and Sprint

  1. deň – Keď to miluješ, nie je čo riešiť…

Máme tu druhý deň. Aj po tom predchádzajúcom sa cítim veľmi dobre. Minimálne cítim únavu, lebo hoci som štartovala 10:35 – Super, tak už od 5:30 som bola na nohách. Bolo treba riešiť zákulisné veci /mama manažérka/. Konečne som aj s dievčatami vo festivalke, odprevádzajú ma na rozcvičku a dohoda, že o chvíľu sa vidíme v cieli. Trať je z časti rovnaká. Opäť prvý kopček a ideme ďalej hore a dole. Trať samozrejme rýchlejšie ubieha. A sme pri Twisteri. Každopádne bol to lepší pokus. A myslím, že nabudúce /budúca sezóna/ sa mi už podarí, lebo každý pretek sa niečo naučím. Mala som pred sebou Olympus. Sledujem, ako to ľudia robia a prečo to mne nejde? Čo som vtedy robila inak, keď sa mi darilo? Mala som dilemu, či to rýchlo prejsť a ísť na burpees alebo obetujem čas. Obetovala som čas. Skúsila som ísť naboso. Chvíľu mi trvalo, kým som sa na to pripravila. Išlo to fajn, ale aj tak som nakoniec spadla /myslím, že som si mala dať dole rukavice a šlo by to/. Nevadí, naučila  som sa niečo nové, vyskúšala novú techniku a odskákala si burpees. No a opäť cesta na oštep. Nedávam. Dobrovoľníčke vravím, že keď dorastiem, tak sa podarí. S úsmevom idem ďalej. Čaká ma multiring /tentokrát je tyč a kruhy/. To dám! Pripravujem sa, koncentrujem, dýcham. Neponáhľam sa zbytočne. Tyč prechádzam, ale keď sa mám dotknúť kruhu mám obavy, či to dám. Dala som a zvoním si. Je to nádherné a mám radosť. Tým, že tieto prekážky sú vyššie, tak si dávam pozor aj na doskok. Zase je moju radosť počuť všade a samozrejme aj po prekonaní lana. Ďalší úsmev na tvári mi dotvára obraz na trasu s Bucket Carry a Sandbagom. Sú o dosť skrátené a so sandbagom už nemusím ísť hore zjazdovkou. Paráda a už len dole a postupne do cieľa.  Všetko je ok, ballance, z-wall, monkey bar. Steny ako Invert wall a tá nepraktická kladina prechádzam s pomocou. Dostávam sa do časti, kde už cítiť finish. Darí sa mi dať aj Slack Line, pod ostatným drôtom som šla gúľaním. Je to rýchlejšie, ale krúti sa v hlave potom. Pri Herkulovej kladke som bola sama. Povedala som si, že to skúsim vytiahnuť. Neponáhľala som sa, sústredila som sa na vytiahnutie hore. Horko-ťažko sa mi to podarilo, ale zároveň ma to vyšťavilo. Veľmi ťažké boli tie vrecia, miestami ma vyťahovalo hore. No a máme tu vodičku a Dunk Wall. Teraz bez Vladka. Vidím dievčatá, povzbudzujú ma. Hneď mám lepší pocit. Podarilo sa mi to. Osviežená idem si smerom do cieľa. Ešte pusinka od Karolínky a zdolanie Slip Wall. Mokrá z vody a nohy neposlúchali, ale podarilo sa na výbornú. Ešte pózing pre fotografa a hybaj do cieľa. Prekvapenie od Maroša, ktorý mi dal na krk medailu. Veľmi som sa potešila a bola som poctená, že práve on mi mohol dať na krk medailu. No ale nemáme čas, opať mama manažérka a ideme ďalej a som veľmi spokojná mám x2 Trifectu a robila som len 3×30 trestných burpees.

Necelá hodina a mám ďalší štart, medzitým ešte niečo vybaviť, odovzdať, registrovať sa opäť, nestihla som sa ani prezliecť, ale kým som vyštartovala aj mi bola zima, aj som strela plno skvelých ľudí na mini pokec aj postupne som obschla. Opäť odprevadenie na rozcvičku a hybaj opäť hore kopcom. Paradoxne je sprint najkratšia vzdialenosť, ale v prepočte mi trvala najdlhšie. Ja som si to už len užívala. Myslím, že sa postupne začala aj únava ozývať, ale nič to nemenilo na veci, že ma to robilo šťastnou. Sprint prekvapil tiež. Najmä Slack line, ktorá sa mi nepodarila a skoro som zabudla ísť robiť burpees, ale bystré oči dobrovoľníkov ma to upozornili. Úplne som vypla, ale to by som si nedovolila, keď neprekonám prekážku, aby som si neodskákala burpees. Veď ich mám rada. Pri Herkulovej kladke som mala opäť dilemu, či obetujem čas, alebo idem rýchlo. Tak som obetovala čas a povzbudzovala dievčinu, ktorá bojovala s tým závažím, aby ho nepustila, že už sa jej to podarí. Dala to. No ja som tiež veľmi chcela. No vytiahla som snáď do polovice a potom som už nemohla s tým ani pohnúť. Keď som kladku spúšťala dole, lano sa mi otočilo okolo nohy a kladka ma prevážila a zdvihla hore. Zadržala som to nejako, lebo mi ťahalo nohu. No uf, adrenalín na koniec. Pomohli mi dobrovoľníčky. Užívam si pohľad na jazero. Ľudia vôkol sú úžasní. Posledné ponorenie sa. Tak ako veľmi perfektne som chcela týmto prejsť, tak sa to nepodarilo a opäť sa mi stalo to, že som to zle urobila, udrela si hlavu o drevo vo vode a aj sa zasekla chrbtom. Čiže som sa zle ponorila. Ale mám tu pri sebe dievčatá, povzbudzujú a idem do cieľa. Teším sa, skáčem cez pomyselný oheň, dostávam medailu a aj regionálnu medailu za celý víkend. Misia – rýchlo sa prezliecť do suchého a konečne ísť na WC. Sprint 3×30 trestných, čo je za celý víkend menej burpees ako zvyčajne, takže sa teším.

Milujem, keď môžem pretekať,

milujem, keď môžem dať kúsok zo seba,

milujem, keď odovzdávam radosť a úsmev,

milujem to, čo robím,

milujem, lebo všetko je tak ako má byť a deje sa práve vtedy, kedy sa to má diať

a ĎAKUJEM ľudom, ktorých mám pri sebe a všetkým, ktorých som vďaka Spartan Race spoznala.

@jennyspartan

 

Leave a comment