Spartan Trifecta Weekend Malinô Brdo 19.-20.09.2020
- deň Beast and Kids
Ako som si užívala každý krok a prekonala strach
Na tento víkend som sa obzvlášť tešila. Nová lokalita, celý víkend budem môcť bežať, nové zážitky a radosť. Dorazili sme už v piatok ráno a naša reakcia sa zmohla len na WAU. Vedela som, že to bude krásny víkend, ale aj celkom náročný, lebo popri pretekoch som mala opäť na starosti aj Spartan Kids, takže bolo potrebné všetko pripraviť, zabezpečiť, skontrolovať a vyjsť si aj prezrieť detskú trať. Pripravovať na Beast som začala večer a v podstate som ani nemala čas nejako stresovať nakoľko som musela ísť spať. Čas bežal neskutočne rýchlo a len čo som zaspala, už som aj bola hore a to sa mi často nestáva skôr ako mi zazvonil budík /vidím pokrok so sebou a svojim ranným vstávaním/. Čas štartu je 6:55, ubytovanie máme hneď blízko, takže len vybehneme a sme tam. Dievčatá si sladko spali aj potom, keď sme odišli, ale ešte predtým sme mali rodinnú poradu.
Teším sa aj mám obavy, lebo som potrebovala byť z preteku, čo najskôr v cieli, keďže ma čakali ešte detské preteky. Šup šup rozcvička, skoro sme zmeškali , lebo pokec sem pokec tu a ci pana už štartujem a rýchlo som spúšťala hodinky. Bežíme /teda ja kráčam/ do kopca. Je krásne ráno, slnko vychádzalo, bolo príjemne ani zima ani teplo. Vladko si urobil náskok, ale my to už poznáme, ja sa zahrejem neskôr a samozrejme ho dobehnem, alebo ma počká. Cítila som sa skvelo, aj napriek nedostatku spánku a aj kávy, nakoľko som ju obmedzila a 14 dní som bola úplne bez kávy, čo som pila každý deň minimálne 13 rokov a pokračujem /analýzy a zistenia z tejto „výzvy“ neskôr/. Som skoro na konci štartovej vlny, ale nevadí, viem, že je to takto pre mňa fajn. V hlave som mala len dôjsť bezpečne do cieľa. Dostávame sa k prvej prekážke, ktorou bola 5ft stena. Dobrovoľníčka Katka bola na nej úžasná, jej hlas sa ozýval celou dolinou. Dodalo to energiu a povzbudenie. No len pri tej stene som akosi zle dala ruku a dosť čudne sa mi ohla, tak si hovorím, že ešte len začiatok takže hlavne všetko opatrne a s úsmevom. Dostávame sa do lesa, raz mierne dole a samozrejme hore /bola to Mountain Serie, takže sa rátalo s kopcami/, Vladko má mierny náskok a postupne ma dobieha aj ďalšia vlna. Nevadí vôbec, stretávam kamoša z Krynice a trošku ma potiahol a dobehli sme Vladka. Stále kráčame hore kopcom, ale nerobí mi to problémy. Nasledoval dlhší bežecký úsek kameniskou cestou raz mierne do kopca raz viac, ale celkom fajn na občerstvenie z camel bagu a vyriešenie pauzy na toaletu. Podarilo sa mi nájsť dobré miesto a mohli sme v misii pokračovať ďalej. Prvú prekážku Twister som nedala tak nasledujú angličáky. Nevadí ja som s tým ok. Presne si trasy nepamätám, len viem, že to bolo pekné, výhľady boli ráno úchvatné, počuli sme ručanie jeleňa /no a práve ten kopec si teda pamätám, fakt bol strmý, ale pri tých výhľadoch sme to neriešili/. Postupne začíname počuť zvončeky, to znamenalo jediné, že sa blíži nejaká prekážka. Zbehli sme dole kopcom a čakala na Tyrolean Traverse. /natiahnuté lano, cez ktoré sa treba dostať ku zvončeku/. Zatiaľ som ju nedala, ale teraz áno. Jednoducho som predýchala, premyslela si, čo chcem a pustila sa do toho. Sú dva spôsoby ako ju prekonať. Zhora alebo zdola. Ja som šla zdola, či spôsobom prekladania nôh a rúk. V mojom prípade je zvonček ďaleko, lebo som kratšia a tým pádom som dlho zavesená na lane. Pred koncom mi už odchádzali ruky, myslela som, že spadnem, no zachytila som sa. Objavil sa aj náznak kŕču, ale nedala som mu šancu. Ako opora bol už pri mne Vladko, aby som nespadla príliš. Podporil ma a dala som to. Moja radosť sa ozývala všade. Jednoducho sa veľmi teším a dávam to pocítiť. Prichádzam ku prekážke Armer, kde treba preniesť betónovú guľu na taký úchyt, či idem ako tučniačik. Celá natešená, že som dala predchádzajúcu prekážku si hovorím, že akosi mám dosť. Ruky boli vyťahané, ale vtom mi dobrovoľník hovorí, že veď teraz si oddýchnem. Áno, idem hore kopcom. Oddychujem, vyjedám zásoby z vaku /nie sú to žiadne magnézia, kofeinové shoty, gély a podobne, ale len detská výživa/. Idem sa mi skvelo. Kam sa pozrieš, je nádherne. Vladko je trošičku za mnou. A opäť dole a zasa rúčkovacia prekážka – stav 0 burpees a radosť je opäť počuť. Zase zbiehame kamsi cez les, ja už sa strácam, kde som, ale mám pocit, že už len tu a hneď budeme na mieste, kde sme boli teraz, len pri inej prekážke. No tie moje odhady boli trošku na dlhšie. Už je teplejšie aj čas pokročil. Už mi to príde dlho a viem, že máme pred sebou ešte veľa práce. Prichádzam ku Olympusu, ktorý sa nepodaril, oddychujem skákaním. Nasledovala pre mňa nekonečná cesta k oštepu, po asfaltke a slnku. Snažím sa trafiť, ale nevyšlo. Teraz začína náročnejšia časť. Na kopci robíme burpees z oštepu a dole vidíme, čo nás čaká. Na pozitívnej nálade mi nepridal hlavne pohľad na zjazdovku s ľuďmi, ktorí nosia strmým kopcom sandbagy. Och môj… to asi nestihnem do cieľa ako som predpokladala. Takže Multi Ring…nevyšiel. Lano vyšlo….nedala som mu šancu po skúsenosti z Liberca /kedy som spadla z neho/. Psychicky sa pripravujem na Bucket Carry a Sandbag. Dve prekážky ihneď po sebe, čo je nosenie bremien. Viem len jedno a svoju techniku nikdy nemením. Keď raz zodvihnem bremeno a vyložím na chrbát, nerobím pauzy, neskladám ho dole. Kráčam ako to ide a hlavne si pokojne dýcham a funguje to. Bucket fajn a teraz ešte sandbag. Tu už nálož cítim viac /18kg ženy/. Akonáhle si ho vyložím, hneď ma aj zalomí, že nevidím pred seba, ani ako dlho ešte. Technika vyšla a za 15 minút som dole. Pri pohľade zdola po prinesení už, si vravím, že to nebolo až také strašné, ako sa to na prvý pohľad zdalo. Bolo to skvelé. Konečne sa posúvame ďalej a viem, že už nie veľa, ale predsa áno. Zbiehame dole, zdolávame ballance, z-wall, monkey bar. Dobré bolo, že už sme mali kopce za sebou. Prichádzame postupne k festivalke, ale predtým nás čaká jazero a Dunk Wall. Predtým však máme slack line, atlas carry, kotúľanie sa pod ostatným drôtom a herkulovu kladku, kde som neuspela. Posledné burpees v rámci Beastu. Ideme k vode. Voda bola príjemná, osviežujúca. No v momente, keď sa mám ponoriť ma chytá panika. Bola som zmätená a mala som strach. Bežne nemám s tým problém, ale mám jednu nepríjemnú skúsenosť s touto prekážkou, kedy som sa tam zasekla aj s camel bagom. Bol pri mne Vladko a zvládli sme to. Najprv prešiel on a podal mi ruku pod vodou, kde ma pritiahol k sebe, keď som sa ponorila. Nie je to nič strašné, ale mám pred touto prekážkou rešpekt. Všetko je super, cieľ je na dosah, prechádzame Slip Wall, trošku vodičky a hotovo. Finish line, pusa a medaila na záver.
Po Beaste nasleduje ďalší pretek a to Spartan Kids. Rýchlo sa osprchovať, prezliecť a šup do terénu.
Nestihla som si ani užiť tú krásnu medailu, ale dala som si ju do ruksaku a bola celý čas so mnou až do večera. Dlhý, náročný, ale prekrásny deň na pretekoch. Keď píšem tieto riadky, tak si uvedomujem, že som si vlastne na Beaste užívala ten prítomný okamih, svoju radosť, svoje nohy, ľudí vôkol mňa, tú prírodu a energiu. V srdci radosť a v hlave cieľ. Až večer som si vlastne uvedomila, že to bol Beast, na ktorom som robila najmenej trestných burpees – 6×30.
@jennyspartan
