Štvrtok 27.01.2022 bol jedným z tých dní, ktorý mi ostane v spomienkach veľmi dlho. Bol to ten deň, z ktorého máte pocit, že ste na neho veľmi dlho čakali a bol ten pravým dňom vo vašom živote.

Deň, v ktorý mi robili spoločnosť dvaja muži menom Vladimír. Jedným z nich je môj milovaný Vladko, ktorý nesmie chýbať pri všetkom, čo robím prvýkrát. Ha ha. A druhým Vlado, ktorému ďakujem za to, že sa nám venoval, že nám dal takýto podnet, čo by sme mohli vyskúšať a priviedol nás na cestu skialpinizmu. Aby som začala poporiadku. Od detstva mám k zimným športom veľmi blízko. Otec ma naučil lyžovať v rannom detstve a aj korčuľovať. Lyžovačky cez jarné prázdniny boli pravidelné. Odmala som sa naučila byť rýchlo samostatná a obľúbila som si rýchlejšiu jazdu a stále ma lákali náročnejšie zjazdovky. Medzi môj najúžasnejší zážitok z detstva týkajúci sa lyžovačky, nepochybne patrí to, keď som mala možnosť vyskúšať tandem paragliding na lyžiach. Ten pocit, keď sme sa vzniesli hore bol neopísateľný. A medzi ďalší úžasný zážitok zapisujem svoj prvý skialp mini výstup na Chatu pod Soliskom.

Aby sme to neprehnali a pripravili sa na náš prvý zážitok, nám Vlado v skratke opísal, čo by sme si mali vziať, na čo nezabudnúť, pomohol nám a vysvetlil, čo robiť, ak sme náhodou niečo nevedeli. Už cestou ráno som sa nevedela dočkať, kedy už budem tam a kedy už si budem môcť vyskúšať niečo nové. Dorazili sme na Štrbské pleso, kde sme našli skialpovú požičovňu. Nakoľko som si dovtedy nevedela ani len predstaviť, koľko stojí takáto výstroj, požičanie skialpových lyží a lyžiarok, bola prvá investícia, ktorú s Vladkom neľutujeme. Keďže ide o úplne iné vybavenie, ako som pri lyžovaní zvyknutá, bola som sprvu zmätená. Samozrejme, tešila som sa, no prvý mini problém prišiel s veľkosťou lyží pre mňa a aj pásov, ktoré sú potrebné na lyže. Všetko sa vyriešilo, lebo pán z požičovne bol veľmi ústretový a dokázal nám pomôcť. Počasie nám vyšlo na výbornú. Hoci sa z auta zdalo, že bude pod mrakom, hneď som Vladovi povedala, že tam, kde chodí Vladko, chodí aj slnko. A predstavte si, aj to tak bolo a keď sme dorazili, slnko krásne vykúklo. Ale späť k požičaniu. Máme lyžiarky, lyže aj pásy a nasleduje super rýchla informácia, kedy čo a ako urobiť. Ako prepnúť viazanie, keď chodíme a potom keď ideme na zjazd. Týkalo sa to aj lyžiarky. Inak je zapnutá, keď ideme hore, inak, keď sa spúšťame. Dôležité, ako vypínať viazanie a vyberať lyžiarku. V okamihu ako pán skončil s vysvetľovaním, som už zabudla. Ešte nám nalepil pásy na lyže, rýchlo povedal, ako ich dať dole, a bolo. Ešteže sme mali so sebou Vlada, ktorý bol pri nás, lebo sme z toho boli riadne domotaní s Vladkom. Dovtedy som bola zvyknutá, že obujem lyžiarku, zacvaknem a idem na vlek. Teraz sme museli zvoliť aj vhodné oblečenie na šliapanie hore a samozrejme aj dole. Čo sa týka môjho vybavenia, tak nie som profesionál, ale vyskladala som čosi, v čom mi zima nebola a to bol základ.

Príprava vrcholí pri aute, kde si dolaďujeme detaily oblečenia a neviem sa osobne dočkať, kedy už urobím prvý krok. Som nadšená z celej okolitej krajiny. Nie že by som v Tatrách bola prvýkrát, ale jednoducho preto, že som sa cítila skvelo. Všetko naokolo mi robilo radosť. A ideme. Vladko sa obúva prvý, nasledujem ja. Po krátkej inštruktáži od Vlada začíname svojimi prvými posunmi lyží kráčať hore. Nevedela som, ako dlho a kde pôjdeme. Jednoducho sme nasledovali a užívali si každý pohľad na hory, ktorý sa menil s naším stúpaním. Ani neviem koľkokrát som vyberala mobil, aby som si to sfotila a uistila sa, že som si to zvečnila správne. Potom som sa už viac sústredila na stúpanie hore. Ale veď prvotné pocity som musela nejako spracovať, kým som si privykla na tú krásu okolo. Fyzicky som si dala dobre do tela. Celé telo pracovalo, cítila som sa výborne. Stehná, zadok, ruky, core makalo.

Potila som sa, ale na počudovanie mi bolo teplo, lenže keď sme chvíľu postáli, museli sme opäť kráčať, lebo počasie bolo vrtkavé. Raz vykuklo slnko, zrazu prišli mraky, zrazu začal fúkať vietor a tak dookola. Celú cestu hore som si užívala ako som najviac mohla a duchu som si vravela, aby sa neblížil cieľ cesty. Keď som stúpala hore a bola som sama, na chvíľu som si predstavovala, že som bližšie hore pri otcovi. Spomenula som si chvíle, keď sme boli spolu ako rodina v Tatrách a začali sa mi vynárať spomienky. Dorazili sme hore na Chatu pod Soliskom. Chalani sa prezliekli, aby ich neprefúklo cestou dole. Ja som vymenila čiapku a dali si ešte bundu na seba. Ako píšem, nie som profesionál, ale nejako sa mi podarilo vyskladať outfit, aby som nezamrzla. Chvíľu sme si užívali teplý čaj hore a krásny výhľad, lebo počasie sme mali ako na objednávku. Mala som akoby deja ví. Určite som tam už bola a stála som presne na tom istom mieste. Akoby som to tam veľmi dobre poznala.

 

 

Bolo tam pekne, no už som sa nevedela dočkať cesty dole. Tu prišla nová technická výzva. Dať si dole pásy z lyží a pekne ich uložiť a zložiť do vrecúška, ktoré sme dostali v požičovni. Kým som to všetko poskladala, končeky prstov boli omrznuté. To bolo asi najväčší problém, ktorý som mala so zimou. Bola som milo prekvapená a spokojná, že mi asi prvýkrát v lyžiarkach nebola zima. Stále zápasím s omrznutými končekmi prstov na rukách aj na nohách pri bežných lyžovačkách a a ž teraz sa to zmenilo. Skoro mi utiekla lyža dole, len ju Vlado zachytil a vtedy som sa poučila. Ak sa chystám na zjazd, musím dať na viazaní brzdu, aby sa toto nestalo. Na začiatku to vyzeralo zložito. Ok,  to bola jedna vec, potom povoliť čosi na začiatku viazania, otočiť tam čosi, aby lyžiarka zacvakla. Tak a máme to, ale nemôžem sa cvaknúť. Som príliš ľahká a nejde mi to. Na to, aby som sa cvakla, skáčem na svahu a Vladko mi istí lyžu, aby som mohla poriadne zatlačiť. Po pár pokusoch sa mi to podarilo a mohli sme sa tešiť na zjazd. Lenže ja som si akosi neuvedomila, že to bude rýchle a nestihla som si to naplno užiť. Ešte som nebola prepnutá na systém skialp, nakoľko som sa stále vyviezla hore vlekom a spustila dole a takto dookola. Tu som zabudla na to, že som si to odmakala hore a teraz ma čaká lyžovačka za odmenu. Bola to jazda môjho života. Bola dynamická, rýchla a svieža. Lyže šli úžasné. Nikdy som lepšie nemala. Boli rýchle a ja som konečne žila naplno. Slnko krásne svietilo do tváre, užívala som si každý jeden oblúk, ten šuchot lyží, proste jedna nádhera. Bolo to také rýchle, že som sa nevrátila cestou, akou sme vyliezli, ale inou, kde som zišla dole iným kopcom. Bol krásne strmý. Ten som si teda vychutnala a pocítili to aj moje stehná. Už som dole a bol koniec lyžovačky za odmenu. Jedným slovom wau. Schádzame sa všetci dole, no mne sa akosi nechce končiť. Cítila som sa plná energie, chcela som ísť ešte raz. Tak nás nakoniec Vlado nechal, aby sme si my s Vladkom ešte trošku vyšliapali hore. Akosi zase som si neuvedomila, že treba naspäť natiahnuť pásy na lyže, prepnúť lyžiarky a viazanie. Bolo to trošku pracnejšie, ale naučili sme sa pomaličky viac ohľadom tohto procesu. Ideme opäť hore, no po pätnástich minútach končíme. Vladko mal akýsi problém s nohou v lyžiarke a nechcel pokračovať. Vravel mi, aby som išla ja sama a potom sa spustím, že ma počká. No ja som si uvedomila, že bez neho nemôžem pokračovať, lebo hore by som sa nezapla, lebo mi bolo treba pomôcť, aby mi lyžiarka zapadla do viazania. Tak som sa skrotila a v najlepšom som prestala. Opäť to isté, pásy dole, lyžiarky prepnúť, viazanie pripraviť, aby sme sa mohli spustiť dole za pár sekúnd. Asi to bolo aj dobré rozhodnutie, lebo som už boli hladní, slnko už nechcelo svietiť a čas letel neskutočne rýchlo. Tak sme našu prvú, úžasnú skúsenosť so skialpom ukončili. Autom sme sa presunuli do Starého Smokovca, aby sme si dali ďalšiu odmenu v podobe kvalitného obeda.

Skialp hodnotím ako úžasnú fyzickú aktivitu s pridanou hodnotou –  lyžovačkou za odmenu, užívaš si krásne výhľady už počas cesty hore, zastavíš sa a nabíjaš sa energiou, kedy chceš. Uvažuješ nad prítomným okamihom a celá tá aktivita ťa nabíja šťastím. Takýto pocit vo mne zanechala táto skúsenosť. Jedinou nevýhodou bolo, že z východu, kde bývame, máme všade ďaleko. Ďalšou nevýhodou, ktorá snáď bude len dočasná, je skialpová výstroj, ktorá mi chýba. Ale najdôležitejšie je, že má to viac výhod ako nevýhod a najväčšia výhoda je tá motivačná. Na to, aby som mohla dobývať iné kopce a dávať si väčšie výzvy, som motivovaná makať jednak na sebe a jednak pracovne, aby som si mohla takéto zážitky dopriať viackrát. A veľmi ma motivuje, aby som raz mohla dopriať tento zážitok aj svojim dievčatám. Stojí to za to. Stojí za to žiť a užívať si.  @jenny