Čas rýchlo uplynul a ja som sa znova mohla postaviť na štart pretekov Ultra. Človek si ani neuvedomil, že od posledného takého preteku uplynuli štyri roky. Preto získať fialovú krásku do tretice bolo veľmi motivujúce a veľmi som si to priala.

Dlho som váhala, či si vôbec kúpiť lístok, veď nemám natrénované, a aj keby tak to nestihnem natrénovať, v tejto lokalite je veľa kopcov a prevýšenie, to bude ťažké, nebudem pripravená tak, akoby som chcela.  Všetky tieto ozveny a bolo ich omnoho viac som počúvala vo svojej hlave. Posledné tri mesiace sa mi v hlave odohrával scenár ako mám medailu už na krku a nechcela som sa tejto vízie vzdať. No počas tých mesiacov, boli aj zlé dni, úmorné dní, depresívne dni, dni, kedy sa zdalo všetko na hov…. Nič mi nevychádzalo, nemala som dostatočný čas na tréningy a hlavne tie bežecké, nemala som dostatočnú regeneráciu, dostatok spánku, dostatok kvalitnej stravy, dostatok času na utriedenie myšlienok a byť len sama so sebou a to všetko kvôli žiadnemu režimu v práci. Človek by aj chcel, ale nedalo sa, lebo systém sa nedalo obísť. Práve, keď som začínala svoju prípravu som zmenila miesto pracovného pôsobenia a teda zdalo sa, že to bude  prospešné a budem mať viac času na všetko, veď už nemusím chodiť tak ďaleko do práce. No nastal opak a ja som sa musela vysporiadať so systémom, v ktorom nebol žiadny systém a poriadok a niekedy som ani nevedela, aký je v skutočnosti deň. Z uceleného režimu na inom mieste zrazu do obrovského chaosu, ktorému dominovalo slovné spojenie „nočná služba“ a to ma pomaly ničilo a sila ku koncu na tréningy ubúdala.

Ako tak nejako sa to prežilo, hoci to vôbec nebolo ideálne som trénovala. Šla som behať, keď som skončila šichtu, cvičila som pred nočnou, po nočnej, ale niekedy som sa ani nepostavila z postele. Telo nechcelo spolupracovať, ťažko sa mi behalo, nevládala som dýchať, všetko som mala zrazu rozhádzané a nehovoriac o metabolizme a prijímaní stravy. Vtedy, keď som mala jesť, moje telo oddychovalo „po nočnej“ a vtedy, keď som mala odpočívať, moje telo „chcelo čosi robiť“. Celé zle, no so zaťatými zubami som kráčala ďalej.

Aby toho nebolo málo, tak sa mi práve deň pred pretekmi k tomu všetkému pokazili moje obľúbené športové hodinky a pár hodín pred odchodom na Malinô Brdo to všetko na mňa doľahlo. Na chodbe doma som sa rozpadla ako domček z karát a slzami sa zo mňa všetok ten tlak vyplavil. Hlavne, že som sa rýchlo pozbierala a šla doriešiť okrem hodiniek ešte gumené medvedíky a podobné záležitosti a rovno nahádzať veci do ruksaku, čo na preteky a konečne sme vyrazili. Nakoniec sme všetko stihli, pripravili a dorazili na miesto registrácie, kde sme postupne stretli všetkých svojich známych a veru bolo to neskutočne milé a bolo cítiť zo všetkých tú správnu energiu a my sme naberali sebavedomie, že by sme to teda mohli zvládnuť. Veľmi príjemne mi bolo so všetkými, s ktorými som mala možnosť sa večer pred pretekmi stretnúť. Vybavili sme komfortku /stan, kde si pretekári odložia svoje veci, jedlo, oblečenie, vodu a podobne/, večeru, ubytovanie, aby sme sa rýchlo vyspali a mohli ráno opakovať sparťanský rituál.

Samozrejme vstala som pred budíkom, čo bolo aj fajn, nakoľko som mohla niečo vložiť do žalúdka. Neskôr by to už nešlo. Pripravení odchádzame na miesto určenia, kde zisťujeme, že ideme asi trošku neskôr, lebo sa nedalo zaparkovať, tak ako sme si predstavovali, tak sme si urobili celkom sviežu rannú prechádzku do festivalky. Už dlho som sa necítila tak dobre pred pretekmi, nasávala som každú chvíľu, energiu z ľudí, proste som sa už nevedela dočkať, kedy odštartujeme. Mapu trasy som detailne nemala preštudovanú, jednak preto, že som nestíhala a jedna preto, že by mi to aj tak nepomohlo, lebo aj tak by som sa pomiešala s číslami a tak som to nechala tak.

Konečne som sa trase svojej tretej ultry. Už hneď od začiatku tu máme kopec, ale nerobí to problémy, lebo s tým sa počítalo. Sme v predposlednej vlne a veľmi som sa bála len, aby som nebola posledná, čo sa rýchlo rozplynulo, nakoľko som zisťovala, že už hneď na úvod to bude také spomalené a o behu sa v mojom prípade hovoriť nebude. Bola to rýchla chôdza, kde som rýchlo vyhladla, tak som sa začala tankovať, kým sa to dalo. Veľa ľudí nás predbehlo a postupne som v hlave kalkulovala, kedy prídem do komfortky prvýkrát. Mojím cieľom prísť bolo v čase okolo päť  hodín, keďže na prvý cutt off sme mali šesť hodín. Úvod bol veľmi spomalený a hlavne kopcovitý s pomenej prekážkami. Čas na trati plynul neskutočne rýchlo. Miestami som pochybovala, či to stihnem, veď predomnou ešte jeden veľký kopec určite bude. Nakoniec sme postupne zliezli do údolia, kde pražilo slnko. Zvrchu to vyzeralo, že to bude rýchlovka, tu prekážka, tam prekážka a už len jeden kopec a ide sa do komfortky. Lenže tam začala sranda, prekážky jedna pri druhej, ručkovačky, ťahačky závažia a proste masaker na ruky. Monkey bar ma prekvapila a to takým spôsobom, že sa mi ju nepodarilo zdolať a to isté pri Ape Hangri. S najväčšou pravdepodobnosťou to budú moje ruky, ale nie preto, že by v nich nebolo dosť sily, ale preto, že sú kur.. krátke. A pri Monkey bare som sa riadne vytočila a začali moje krásne trestné kolá a metre pribúdať na hodinke. Neopúšťam sa, len ma deprimuje, keď počujem od dobrovoľníkov, že uvidíme sa ešte raz v druhom kole.

A tu zase ťahanie sandbagu pod ostnatým drôtom, kde mi tentokrát vyšla moja technika a dalo sa to zvládnuť, potom bucket carry, ballance, lano, olympus, zwall, atlas carry, no proste údolie nasekané prekážkami pred obrovským stúpaním do kopca. Po páde z balancu som vedela, že dnes nebude môj deň na prekážky, čo ma mrzelo. Cítila som frustráciu, že veľmi by som chcela, ale nedalo sa mi, a aj som taktizovala po tom páde z balancu. Mala som šťastie, že som dobre spadla, lebo týpek, ktorý spadol po mne toľké šťastie vraj nemal preteky ukončil. Neriskovala som a čo mi nohy stačili, tak som rýchlo obiehala trestné kolá. S Vladkom sme sa viac menej držali pri sebe, stále som ho sledovala a bol za mnou až do okamihu, kedy sme začali stúpať do kopca na Malinô Brdo. Bolo veľmi horúco, čas sa krátil, našla som si svoje tempo a kráčala. Postupne sa mi začal strácať a ja som ho navrchu toho kopca nepočkala, čo si teraz vyčítam, ale zároveň som nevedela, čo bude ešte na trati a čas sa krátil. Išla som dole bez neho, kde sa mi podarilo zdolať prekážku Bender a znova som šla ďalej, pričom stále som sa obzerala dozadu. Nemohla som pripustiť to, žeby som nestihla prvý cutt off. Bolo neskutočne horúco a slnko bralo energiu. S Vladkom sme boli rozdelení. Nevedela som sa dočkať, kedy pribehnem do komfortky, robila som trestné kolá za trestnými, nedala som ani slackline ani tyrolian traverse a dalo sa predpokladať, že sa mi to nepodarí ani v druhom kole. Nekonečno nekonečno až kým neprišlo na rad plávanie, ktoré príjemne osviežilo. To som si už myslela, že už len kúsoček a budem tam, ale až kým som zase neprešla nejaký kopec, ktorý ma veru vôbec nebavil. Hodinky ukázali cca 24 km, kým som dorazila do komfotky v čase 05 hodín 03 minúty. Bola som spokojná, ale sama. Čas ubiehal príliš rýchlo a keď som si predstavovala, že to všetko ešte raz treba ubehnúť resp. odchodiť do kopca, tak som to chcela mať už celé za sebou. Mohla som Vladka počať v komfortke, mohla som. Lenže v danom momente som sa rozhodla inak, ísť si za svojou Ultrou. Verila som, že pôjde za mnou do poslednej chvíle. Tak som opustila komfortku, kde som sa mimochodom zdržala okolo dvadsať minút, no Vladko sa tam neobjavil, tak som len povedala, že jednoducho musím ísť.

Vyrazila som do svojho druhého kola, slnko bolo horúce, ale nohy boli v pohode. Druhý úsek, kým som sa opäť dostala do údolia prekážok, bol viac menej o rýchlej chôdzi a menšom pokluse na miestach, kde to šlo. Hlavu som si pred slnkom chránila šiltom a to veľmi mi to pomohlo. Po ceste k druhej Starway to Sparta som si pripadala veľmi veľmi osamelo. Na trati som stretávala málo ľudí, nikto ma neobiehal a ja som dlho nikoho nedobehla, tak som vybrala z camelbagu mobil a začala si natáčať mini videjká, že to potom ukážem svojim dievčatám. A tak som si krátila čas a rozprávala, kde sa približne nachádzam, no veľmi som sa tým nechcela nechať rozptyľovať, lebo cesta bola ešte dlhá. Na cca 30 kilometri som si vravela, že už mám polovicu za sebou, ale ešte jeden veľký kopec pred sebou. V hlave som si skladala úseky, ktoré má ešte čakajú, vedela som, že ťažký úsek príde opäť na prekážkach s bremenami. Dostala som sa konečne dole k prekážkam. Z hora mi to pripadalo divné, nakoľko tam už nebolo toľko ľudí, ako pri prvom kole. Prišlo mi to akési prázdne a začala som uvažovať, čo robím zle alebo kde sú tí ostatní? A potom som si uvedomila, že vlastne som bola odštartovaná v predposlednej vlne, tak to bude asi tým. Na prekážkach bol viac menej pokoj a pohoda, nestretávala som veľa ľudí, hoci sa stále kde-kade ktosi objavil. Nevedela som sa už dočkať, kedy bude liezť na kopec, snažila som sa v hlave vypočítavať čas, aby mi všetko sedelo a na moje prekvapenie sa mi druhý úsek išiel oveľa lepšie ako ten prvý už len z toho hľadiska, že som stretla pri lane mamu a Karolínu, ktoré má na chvíľu vytrhli z môjho premýšľania od Vladkovi a vypočítavania kilometrov do konca s pripočítaním trestných kôl. Bola som už aj hladná, ale vravela som si, že smerom hore sa najem, hoci v mojom prípade by skôr šlo len o nejaké mini zobkanie sušeného mäsa alebo gumových medvedíkov. Zároveň som však vedela, že ak niečo opäť nehodím do žalúdka, tak sa veľmi unavím a tým pádom ma to celú spomalí. Dole sme sa rozlúčili a šla som šľapať kopec. Už bolo poobede, slnko už nemalo takú veľkú silu a kráčalo sa mi celkom fajn a samozrejme som sa nenajedla. Celý čas som mala v hlave Vladka, že kde je. Tak som si opäť krátila čas mini videjkami. Potom, ako som vyšla druhýkrát kopec na Malinô Brdo, tak som vedela, že pre dnešok je to najpomalšie za mnou a už môžem utekať po druhýkrát do komfortky.

Čas som mala dobrý a bola som spokojná. No potom sa mi sny o spoločných medailách rozplynuli a dozvedela som sa, že Vladko skončil v prvej komforte. Povedal, že mám ísť ďalej a všetci ma čakajú dole v cieli, že si mám dať na seba pozor a že nech sa netrápim, že je všetko v poriadku. Veľmi som sa po ceste dole rozcítila, bolo mi skleslo, začala som sa v duchu obviňovať, že som ho nepočkala, nevedela som zastaviť slzy, ale zároveň som sa musela rýchlo pozbierať, namotivovať sa a byť rada, že sú všetci v poriadku a že ma čakajú v cieli, tak som tam chcela doraziť čo najskôr.

Sušené mäso som nasilu dávala do úst a žula, aby som mala akú takú energiu, hoci chuť jesť som nemala. Dlho mi bolo smutno a dlho som bola stále sama. Toto bol asi najosamelejší pretek, aký som išla. Zbehy sa mi šli dobre, kolená neboleli, kŕče neboli žiadne, ale cesta do druhej komfotky bola pomalá a zdĺhavá, opäť trestné kolá a stále to isté tempo len aby som prišla včas. Plávanie ma osviežilo a bolo oveľa lepšie ako to prvé a cesta do komfortky sa naťahovala a naťahovala. Zrazu sa z denného svetla stalo prítmie a kým som dorazila do komfortky, tak bola tma a celkový čas na hodinkách ukazoval 11 hodín 25 minút, čo znamenalo, že som sithla aj druhý cut off time. Cestu za Ultrou mi skomplikovali brušné problémy a preto som sa zdržala v komfortke viac ako dvadsať minút. Videla som iných pretekárov, ktorí si už chodia do komfortky po svoje veci s medailou na krku a jeden z nich mi povedal, že to už nemám veľa, len asi šesť kilometrov a že maximálne za hodinu a pol som v cieli. Bolo to povzbudzujúce, no moje telo si začalo hrať svoju hru. Bola som akási spomalená, zrazu bola všade tma a bez čelovky už ani na krok. Keby som bola vedela, koľko stresu ma bude stáť jeden úsek v tme, tak by som radšej niekoho počkala.

Predo mnou nikto za mnou nikto s čelovkou. Idem, svietim si a hľadám pásky na označenie trasy, lebo niekedy som si myslela, či vôbec idem správne. Aby som sa upokojila, tak mi spoločnosť robili gumené medvedíky. Okolo mňa samá tma, úzky chodník, vysoká tráva, prašťanie hneď vedľa. „Proste to nevymyslíš, to musíš tam ísť.“ Počas tejto vzrušujúcej a miestami adrenalínovej nočnej ceste lesom som sa  pozrela hore na nebo. To bolo tak krásne posypané hviezdami, že som na okamih zabudla, kde som  a v duchu som si len povedala, že je to nádhera. No akonáhle mi hlava opäť klesla dole, bola predo mnou znova akási užšia cestička smerom nahor a na toto som už nemala náladu. Nevedela som sa dočkať, kedy dorazím medzi nejakých ľudí. Nakoniec som sa dostala k oštepu, ktorý som samozrejme netrafila, ba ani nedoletel,  tak kde mal byť nasmerovaný. Ďalšie trestné kolo po tme a pri multri rigu prišla zmena v podobe 30 burpees, ktoré som rýchlo odskákala bez frflania, lebo už som chcela koniec. Vedela som, že nech už sa stane čokoľvek, aj tak preteky dokončím! Konečne prichádzam na známe miesto a viem, že už som len pár metrov od cieľa. Zrazu vidím Vladka a Karolínku, ktorí mi vravia, že idem plávať ešte a to mi hlava nechcela už zobrať. Bola som prekvapená, lebo som musela ešte plávať k Dunk wall, tak som si tam pre istotu vzala vestu, ktorá ma tak nadnášala, že ma až celkom spomalila. Rýchlo ponoriť hlavu a idem vonku. Stretávam ľudí, ktorí idú tiež tým istým smerom ako ja. Konečne nie som sama. Trošku spomalíš a zrazu nie si sám. Slip wall som dala ako pani, veď nemôžem inak, keď ma sleduje fanklub. Rýchlo ešte do menších nádrží s vodou, ktorá bola veľmi studená a ideme ho smer cieľ. Už len cargo net a môžem preskakovať oheň. Cestou na sieť som bola dojatá, došlo mi to, že som to zvládla, tisli sa mi slzy a mala som širokánsky úsmev, ktorý bohužiaľ „pán namotnovaný sportograf“ nezachytil. Moment pocitu, kedy vieš, že náročná cesta je za mnou. Že som to zvládla, aj keď som nemala vôbec dobré podmienky na tréning, po nočných, ktoré ma ničia som to aj tak zvládla. Som na seba hrdá a viem, že znova do toho pôjdem a stojí mi to za každú formu nepohodlia, viem, že moja hlava ma podrží nech sa stane čokoľvek a telo bude tiež spolupracovať. Po 13 hodinách a 43 minútach mám na krku svoju tretiu fialovú krásku a môžem spokojne vyraziť na ubytovanie a prežiť svoj úspech. Myslela som, že by som stihla prísť aj o pol hodinu skôr, ale telo si išlo už svoj režim a hlavne ma oslabili kŕče v bruchu, lebo zjavne som to prehnala s magnéziom.

Táto Ultra mi na prekážkach vôbec, ale vôbec nevyšla. Ak by sme to prirovnali ku Krynici, tak by som bola rekordérkou v angličákoch, ale takto som si nabehla viac ako štyri kilometre navyše pri trestných kolách čo v konečnom dôsledku predstavovalo môj najdlhší pretek v živote a to krásnych 56 kilometrov. Napriek tomu sa mi veľmi dobre šľapalo do kopcov a aj zbehy boli vynikajúce, bez kŕčov bez akejkoľvek bolesti. Čiže som si užila výživnú turistiku s množstvom emócii počas „jednej šichty“, pričom takéto „šichty“ by som privítala oveľa viac, ako tie pracovné šichty, v ktorých osobne nevidím žiadny zmysel. A aj napriek tomu som rada, že som zvládla túto náročnú úlohu aj napriek tomu, že systém bol proti mne. Lenže každá minca má dve strany a Ultra mi v nedeľu ukázala svoju druhú stranu, kedy som poobede začala mať problémy a telo mi dávalo signály, že čosi nie je v poriadku. Výsledok – alergická reakcia tvári, bolesti žalúdka, teplota, absolútne fyzické vyčerpanie. Všetko to, čo som nosila vo vnútri v sebe, svoj nepokoj, psychická nespokojnosť, nedostatok spánku, nedostatočný prísun jedla, stres sa vyplavili navrch, keď som bola na úrovni absolútnej spokojnosti. Nie nadarmo sa vraví, že ak človek miluje to, čo robí, tak má šťastný život. Tohto hesla sa budem držať aj ja, lebo chcem mať spokojný a šťastný život, takže je načase urobiť ešte nejaké korektúry a dotiahnuť svoje smerovanie v živote na iný level. Mimochodom memory test si pamätám stále SYE9TY2T.

Jennyspartan