NAJVÄČŠIE DOBRODRUŽSTVO, AKÉ MÔŽEŠ PODNIKNÚŤ, JE ŽIŤ ŽIVOT SVOJICH SNOV

Najlepšia vec, akú som mohla pre seba spraviť, bolo registrovať sa na tento jedinečný event. Už v momente, kedy som zbadala na facebooku informáciu, že niečo také výnimočné sa bude konať, veľmi som cítila vo svojom vnútri túžbu ísť tam a zdolať to všetko. Hoci najviac som si želala napraviť HH 12 hodín z Lipna, kde som absolvovala Cryfectu /príbeh o Cryfecte som zámerne neuverejnila, nakoľko ho plánujem zverejniť vo svojej knihe, ktorú sa mi momentálne nedarí dokončiť, ale ako vravím, ak je tvoja túžba dostatočne silná, tvoj cieľ sa naplní, tak preto verím, že už čoskoro sa mi podarí naplniť aj tento dlho očakávaný osobný cieľ./, ale finisherom HH 12 som sa nestala a získala som tak len jednu polovicu nášivky pre finisherov ako motiváciu, aby som mohla do roka napraviť zlyhanie a znovu sa postaviť zoči-voči búrke.

Nastala príležitosť nielen napraviť Lipno, ale dokonca si vyskúšať počas jedného víkendu všetky tri Endurance úrovne a získať tak jedinečnú Endurance trifectu, ktorú nie je jednoduché získať, nakoľko podujatie ako HH 24 sa koná len výnimočne. Dva mesiace vopred som si musela vybaviť dovolenku v práci, to bol prvý krok, ktorý som spravila. Tréningy som nehrotila, šla som podľa pocitov a počúvala som svoje telo. O špeciálnej príprave som neuvažovala. Jednoducho som prebudila túžbu v hlave a pracovala som s myšlienkou na úspešný koniec. Registráciu som odkladala dlho, ba dokonca aj keď zverejnili Gear list /povinnú a špeciálnu výbavu/, som váhala. No predsa len som sa rozhodla koncom augusta, čo bolo zhruba desať dní pred samotným eventom, registrovať na HH24 a HH12. Toto bolo cieľ. Potom však mi hlavou chodili myšlienky aj na HH4, veď skúsim, a možno keď budem po tej 24ke ok, zvládnem už aj štyri hodiny.

Prvá „prekážka“ nastala s gear listom, kde som si musela zabezpečiť drevený trám, štyri tehly pričom každá  z nich mala mať 4 kilá a polystyrén, taký na zatepľovanie. Nevedela som si predstaviť ako sa z Bratislavy dotrepem do Očšadnice vlakom aj s tými tehlami a ostatnými vecami. Našťastie ženy držia spolu a tak sme spolu s Vierkou oslovili Petru, ktorá mi pomohla s týmto vybavením aj mi to doviezla na miesto určenia. Veľmi pekne za to ďakujem. A pomohli mi aj s odvozom na ubytovanie, lebo samej by mi to trvalo dlho. Celé to pre mňa bolo zvláštne, nakoľko som bola sama. Sama bez Vladka, ktorý stále stojí pri mne a vie ma povzbudiť a motivovať, aj keď strácam sebadôveru.

Keďže som mala absolvovať všetky tri úrovne, pozornosť som venovala vybaveniu – na všetky tri úrovne, kde som si pekne pripravila na kôpky výbavu, tri paracordy, tri duck tapy a tak podobne. Všetko som si potriedila, oblečenie pripravila, tri buffky, troje rukavice atď. Aj ma to ku podivu celkom bavilo, no kontrolovala som to hádam aj štyrikrát, či mám všetko pripravené. Noc pred HH 24 bola celkom fajn. Dôležité bolo sa zoznámiť s tehlami a zistiť, či sa mi pekne zmestia do nového väčšieho vaku, ktorý som si zabezpečila. Áno, všetko sedí a ja som už len dolaďovala detaily a priala si, aby som sa dobre vyspala.

Začíname. Je piatok niečo pol hodinu pred začiatkom registrácie. Vidím známe tváre, oblečené v čiernom, s palicami a polystyrénom. O chvíľu to začne, som nervózna, lebo hlavne som sa obávala počasia. Malo byť daždivé. Pri registráciách máme pripravený aj stan, kde sme si mohli uložiť svoje veci s oblečením, jedlom a podobne. Prichádzame k registrácii s bielym hrnčekom, ktorý bol súčasťou špeciálnej výbavy. Nechávam ho tam a odnášam si biely dres so svojim číslom a označením tímu, ktorého súčasťou budem. Rýchlo skontrolujem veci v stane, odbehnem na wc a už si obliekam hurikánsky dres a so svojou výbavou idem do radu k svojmu tímu. Od Pavla dostávam biely papierik, na ktorý mám napísať dôvod prečo som tu. Našťastie už dávnejšie som vedela, prečo to chcem, tak mi nerobilo problém popísať biely papierik, ktorý sme následne odovzdali.

Klasicky po privítaní začíname. Počasie je príjemné, dokonca som len v tričku. Kontrola gear listu, rozcvička, warrior ethos a môžeme do toho ísť na plné gule. Ešte pred rozcvičkou nám zobrali vodu, mali sme si ju odložiť do stanu. Prvé precitnutie, že toto bude fakt zaujímavé. Prvá úloha znie pripraviť si svoje tehly, ženy 4 kusy a muži 6 kusov, uviazať ich dokopy a zároveň pripevniť na drevený trám paracordom v rovnakej dĺžke na každej strane. Takže rýchlokurz balenia darčekov mám za sebou, tak som to poviazala ako balíček hore dole, tak onak a čuduj sa, ono to naozaj držalo a ešte aj som sa trafila do dĺžky po oboch stranách. A teraz s týmto vytvoreným závažím, čo pripomínalo ukrižovaného Ježiša, keď sme si to vyložili na ramená, sme mali vyliezť hore zjazdovkou, až na miesto, kde stála Hajni. Boli mierumilovní, nakoľko sme sa mohli ešte pred týmto drilom napiť vody zo svojich hrnčekov, ktoré sme si našli podľa svojho čísla na drese. Na každom jednom hrnčeku bolo niečo napísané. Bol to pre každého jedného z nás personalizovaný odkaz. Ja som si na tom svojom našla toto: Najväčšie dobrodružstvo, aké môžeš podniknúť, je žiť život svojich snov. V momente som si ho zapamätala a pritom pila takú úžasnú vodu. Bol to prvý emotívny zážitok, kedy mi trošku zvlhli oči. No ale back to reality. Hybaj ho hore zjazdovkou s týmto čudom. Nebolo to veru „ízypízy“, keď každým jedným krokom som cítila nekomfort, fučala som do toho kopca a nešlo mi to veru tak, ako by som si priala. Čo som spravila jeden krok vpred, tehly ma zatlačili o krok vzad. Nevedela som najprv udržať balans, lebo tehly sa mi kývali. Postupne som si zvykla, no kroky vpred boli náročnejšie, nakoľko ten kopec bol strmší a koniec veru nebolo vidno. Bolo to ťažké, no nevzdávala som sa. Pomohli mi aj chalani z tímu a bolo pekné, že sme sa jeden o druhého starali. Veď predsa ide o team work. Ďakujem za pomoc. Potom nastal lepší úsek a ja som chodila z nohy na nohu. Častokrát som padla na zem aj so závažím, predýchala som a znova som vstala hoci som cítila bolesť v chrbte, ramenách. Počasie bolo krásne a nastala chvíľa, kedy sa blížil konečne koniec. Postupne pozeráme a aj tí, ktorí vyšli hore, idú naspäť dole. Pri Hajni sme mali povedať heslo, ktoré sme mali napísané na hrnčeku. Povedala som ho raz a pýtala ho odo mňa ešte raz. Výborne, získavam prvý bod, ale musím kráčať dole, napiť sa a znova hore. Pane bože, toto je fakt ako očistná kúra. Našťastie mám bod a motivovala som sa, že si opäť vyšliapem pre druhý bod. Ani neviem ako bežal čas, lebo ešte pred začiatkom sme si museli zložiť hodinky z rúk a odložiť ich do batoha, takže pojem o čase bol relatívny a pravdupovediac som na neho ani nemyslela. Ísť dole bolo utrpenie. Rameno mi tŕplo, nevedela som si poradiť s bolesťou, no šla som. Zaťala som zuby a s pomalými krokmi som kopec popod lanovku druhýkrát vyšliapala sama bez pomoci, hoci som veľakrát spadla na zem. Nevzdala som sa. Získavam aj druhý bod. Našťastie sme dole zišli s tehlami v batohu, takže to bolo jednoduchšie.

         

Nemyslela som, že kríza príde ešte pred polovicou. Ďalšou úlohou bolo vyniesť dve tehly zase niekam hore aj s drevom. Zjavne som bola vyčerpaná po predchádzajúcej úlohe, zrazu mi telo štrajkovalo a akoby som stuhla. Tehly boli neskutočne ťažké. Nevedela som, ako ich  mám niesť. Nik mi nesmel pomôcť. Jedine s drevom. Za celým tímom som veľmi zaostávala. Nevedela som ísť tak, akoby som si priala. Čas sa krátil, povzbudzovali ma slovami, ktoré dobre poznám, no tentokrát to nešlo. Hajni ohlasovala koniec, no predo mnou bola ešte dlhý úsek. Všetci boli už hore, len ja som kráčala. Zaznelo, ak to nestihnem celý tím bude robiť 3 000 angličákov. Nevedela som ísť tak rýchlo, aby som to stihla, zrazu sa ku mne rozbehli dvaja z tímu a pomohli mi prísť hore včas. Tehly som nesmela pustiť z rúk. Stihli sme to. Celé telo sa mi triaslo, rýchlo som sa napila koly a snažila sa upokojiť. Lenže čas na prestávku som mala minimálny, nakoľko hneď na to, pokračujeme ďalej. Nasledoval pochod na vrch Veľká Rača v úplnej tichosti. Našťastie bez tehiel. Som v pohode, upokojujem dýchanie a užívam si ticho a výhľady. Čas plynul celkom rýchlo, ani som sa nenazdala a už bola tma. Vyšli sme na vrchol, kde nám krypteia dovolila občerstviť sa, lebo sme zvládli kráčať v tichosti.

 

Ako hore, tak aj dole. Tempo určovala Krypteia. Došli sme naspäť k tehlám, vytvorili sme kruh, kde sa konali individual challenges. Ešte predtým, no nepamätám si úplne všetko, som si našla na svojej tehle odkaz – Nenechaj hlavu, aby ťa zradila, Janka. Pri jednej z disciplín a to plank získavam ďalší cenný bod do zbierky a neskrývam svoju radosť.  Potom to už mám mierne popletené, čo sme kedy robili, ale jediné čo viem, že som sa cítila už do konca úplne v pohode, v hlave som nemala žiadne oslabujúce myšlienky a pocity, necítila som únavu, ani telo nezlyhalo. Hrali sme sa v tíme s tehlami. Prekladali sme ich raz hore a raz dole, raz na čas, raz aby nám čas rýchlejšie ubehol. Hrali sme sa aj s fazuľkami a čínskymi paličkami. Chodili sme štvornožky a mali plniť svoje hrnčeky fazuľou. Tu sa  ukázalo, že som mala síce väčší hrnček, ktorý sa mi hodil, keď mi do neho naliali vodu, ale nie keď som ho mala naplniť fazuľou a mohla tak získať bod. Vedela som, že to nestihnem, tak som svoj obsah hrnček nasypala Radovi z tímu, lebo mu chýbal bod. Pomohla som mu a bol medzi prvými 15, ktorým sa to podarilo a tak sme pokračovali ďalej a plnili ďalej. Netuším odhadnúť, ako dlho sme chodili hore dole po štyroch, v noci po mokrej zemi, s čelovkou a fazuľou v paličkách. Možno aj tri hodiny. Po takom dlhom čase ma už ani kolená neboli. Zvykli si. Plnila som stále fazuľku po fazuľke. Potom nastal koniec a zistili sme, že sme ako tím vyhrali túto výzvu, lebo sa nám podarilo nanosiť viac fazúľ. Úprimne som sa tešila. Ďalšou úlohou v noci bolo dostať sa na miesto, kde nás čakal nejaký odkaz, text, obrázok. Samozrejme sme si ho mali naštudovať a Pavlovi dole to nejako reprodukovať. Keďže sme videli obrázok s návodom ako sa robí paracord, tušila som, že ho aj budeme vyrábať. Našťastie viem ako sa to robí, no dlhšie som ho už nerobila. Samozrejme úloha znela urobiť 15 náramkov za určitý čas, kto stihne skôr, má bod. Plietla som o sto šesť. Jedni mi merali paracord, prestrkovali cez úchop a ja som plietla a plietla. Tuším som ich urobila 8 alebo 9. Vypršal čas. No stihli sme urobiť ako tím 15 náramkov a Pavel si dôkladne prezeral všetky, či sú správne urobené. Nakoniec sme získali bod oba tímy. Tešila som sa. Takáto úloha v noci a myšlienky na spánok ani len neboli, ba dokonca žiadna únava. Peknou úlohou, ktorú sme dostali bola úloha vo dvojici. Tuším toto už bolo pred svitaním, teda končili sme ju už s vypnutými čelovkami. Spolupracovala som s Radom. Z drevených trámov sme si vytvorili akoby lyže, pripevnili naše nohy o drevo duck tapom a takto spoločne sme sa mali vybrať hore kopcom. Pripomínalo to skialp. S Radom sme sa museli zosúladiť v pohyboch, v zdvíhaní nôh, v tempe. Začínali sme kráčať medzi poslednými, no nakoniec sme sa dostali do pekného stredu. Mali sme veru čo robiť, ale bola to zábava a myslím, že sme si to užili. Dôležitá bola komunikácia a spolupráca. Toto fakt nemáš možnosť vyskúšať si len tak. Na tom je ten Hurricane Heat magický a prekvapivý zároveň.

   

Pravdupovediac si nepamätám, čo sme robili ráno, spomínam si len na ten kopec pod lanovkou, že sme ho mali vyliezť po štyroch a následne sa poplaziť dole. Rozmýšľam tak aj na dažďom, či nejaký bol, ale nevnímala som ho vôbec. Nebola mi zima celú noc, cítila som sa dobre, sem-tam popŕchalo, ale nesústredila som sa na to. Prečkala som noc, je tu nový deň. Áno predsa sa len spomínam. Jedna z najťažších úloh pre mňa. Najprv sme si prešli zopár jógových póz, aby sme sa ponaťahovali ráno. Potom sme si mali vybrať miesto na polystyréne a sadnúť si a v rukách držať paličky, aby nám nespadli. Mali sme si zavrieť oči a nezaspať. Bože len toto nie. Ja a spanie, to ja môžem. Snažila som sa zamestnať hlavu, aby som nezaspala.

V duchu som si chcela spievať, no nešlo mi to, raz dva som vyčerpala repertoár. Zopár krát som sa pristihla ako mi spadla hlava a ja som sa prebrala. Veľmi dlho to trvalo a nevedela som sa dočkať, kedy toto skončí. To bolo veru náročné pre mňa. A až potom nasledoval ten kopec. Tak sme ho vyliezli hore po štyroch a dole sme sa plazili. Nabrala som novú energiu a nevadila mi ani mokrá tráva, jednoducho nič. užila som si to, ako som vedela spolu aj s Ditou. Cítila som sa vtedy silná a drsne, lebo som nebola medzi poslednými a aj napriek tomu, že som nespala celú noc, som mala v sebe energiu bojovať a nevzdať sa a necítiť sa slabou. S úsmevom sme sa s Ditou priplazili dole, kde sme získali bod. Naozaj som sa tešila a cítila som sa vtedy výnimočne.

No koniec sa síce blížil, ale pred nami bola ešte jedna výzva. Aj napriek tomu, že sme mali všetci dostatok bodov, aby sme sa stali finishermi HH24, podmienkou úspešného zdolania, bolo absolvovať raňajky. Raňajky v podobe múčnych červov alebo kobyliek. Postavili sme sa do kruhu a postupne pristupovali k raňajkám. Išla som hneď druhá, lebo som to chcela mať čím skôr za sebou.

Najťažšie bolo ho chytiť do rúk. Šmýkal sa mi. Pavel ma napomínal, aby som sa nehrala s jedlom, tak som mu rýchlo urvala hlavičku a šup ho do úst. Na moje prekvapenie, nebolo to až také strašné a jeho vnútro ma príjemne prekvapilo konzistenciou až na ten jeho obal, škrupinku, ktorá sa mi zasekla v hrdle, čo som zapila čajom, no cítila som ju ešte dlhšie. Takže ok, všetci sme sa naraňajkovali a mohli tak konštatovať, že sme to všetci zvládli a sme finisheri a môžeme čakať na naše zaslúžené odmeny. Predtým však ďalšia informácia pre tých, ktorí boli registrovaní na celý víkend, teda aj mňa. Tretinku za HH24 hodín nedostanem. Dostanem ju až na konci HH12. Čiže musela som teda absolvovať HH4, nad ktorou som premýšľala. Nechcelo sa mi už do toho opäť o tri hodiny ísť…

 

Pocity po HH24 boli zmiešané. Na jednej strane úžasné, že som to bez ujmy a únavy prežila a na druhej strane som nedostala tretinku a ak ju chcem, musím pokračovať ďalej.

@jennyspartan