Piatok 9.7.2021

Jupíííí….. nijak inak nemôžem začať písať tento report plný šťastia. Pripadám si ako vo sne, ale je to skutočnosťou, že sa postavím opäť na štart pretekov. Od začiatku roka som ani len netušila, či vôbec tohto roku niečo nabehám, kvôli problému s kolenom a všetkými možnými aj nemožnými udalosťami, ktoré sa mi stávali prvý polrok tohto roka. Keďže ubehla pomerne dlhšia doba od môjho posledného štartu, tak mi chvíľu trvalo, kým som sa pobalila. Kým som ja už mala veci pripravené, zrazu sledujem Vladka, ako prichádza do obývačky a smeruje k našej stene, kde máme vyvesené medaily aj s fotkami. Len tak zo srandy sa ho pýtam, či nebodaj pozerá na fotky, čo má oblečené? A on, že áno. Hovorím si, naozaj je to asi dlhšia doba. Nakoniec všetko zbalené a môžeme  konečne vyraziť. Už mi aj chýbali tie naše spoločné chvíle v aute, kedy sme sa rozprávali o všetko možnom, lebo niekedy je náš týždeň taký rýchly, že sa nestíhame rozprávať. On ide skôr spať a ja píšem po nociach. On skoro vstáva a ja dospávam….

Po príchode do Kazincbarciky sa už nejdeme pozrieť do festivalky, nechávame to na zajtra. Chcela som ísť síce skôr spať pred pretekmi, ale keď plánujem, tak z plánu je spontánnosť. Po dlhšom rozhovore s dievčatami /Evka a Jana/  sa konečne chystáme spať. No už tu je prekážka. Je horúco a na izbe nemáme klimatizáciu a zažívame približne pred polnocou šok v podobe požiarneho hlásiča. Och, to bola sila teda, v ušiach mi zvonilo možno aj hodinu a srdce bilo ako splašené. Riadne sme sa vyľakali a dobre, že sme ešte nespali. Vybehli sme na chodbu, že čo sa deje, ešte že tam bola aj Eva, ktorá vie po maďarsky. Našťastie sa nič nedialo a mohli sme ísť spať či nespať?

Sobota 10.07. 2021 Spartan Super a Sprint

 

Po akej takej noci sa prebúdzame do nového rána. Vstávam natešená s dobrou náladou. Vladko nám išiel spraviť kávičku a ja som sa stihla na izbe ešte ponaťahovať a aj si trošku zatancovať, aby som sa naladila na úžasný deň, ktorý bol pred nami. Snažila som sa zbaliť a obliecť tak, aby sme boli v pohode. Samozrejme na konci dňa som vybrala z kapsičky ešte aj zopár nedojedených vecí. S úsmevom a dobrou náladou vyrážame do festivalky. Po zaparkovaní prechádzame k prvej kontrole. Či máme nejaký doklad o tom, že sme bez korony. Všetko je v poriadku a prichádzame na miesto „činu“. Vyzerá to tak ako pred dvoma rokmi, keď som v Kazincbarcike získala svoju X4 Trifectu. Oboznamujeme sa s festivalkou, zisťujem, či sa dá platiť kartou pri stánkoch s jedlom, toalety sú tam, tu je bagcheck a hotovo. Slniečko už začína ukazovať svoju tvár. Pár minút pred štartom som sa nakoniec rozhodla, že tričko s dlhým rukávom predsa len vymením za podprsenku a pobežím len v nej. Posledné storky na instagram, kontrola kapsičky, návšteva wc a pomaly to začne. Nešli sme na spoločnú rozcvičku, ale rovno sme sa šli postaviť do štartového koridoru. Teším sa, sem tam si od radosti spontánne zavýskam a už som pomaly aj hodinky zabudla zapnúť od toľkého nadšenia, ale vďaka bohu je pri mne Vladko, tak na mňa dohliada. Štart a bežíme. V duchu som si len priala, aby ma koleno nesklamalo, aby som nemala žiadne ťažkosti, a aby som v pohode dobehla celý Trifecta víkend. Obávala som sa aj bolesti hlavy, nakoľko v Bialke tatranskej v Poľsku som pri takýchto horúčavách mala problém s bolesťou hlavy. Tým, že som nebežala s camelbagom som využívala všetky water station na maximum. Trošku som si vopred prešla aj mapu trasy. Vedela som, že na začiatku budeme mať za sebou bucket carry aj sandbag a to ma tešilo. Hlavne nech mám všetky takého bremena hneď z krku a samozrejme aj hurdles /tú kladu, ktorú fakt bez pomoci neprejdem/, kde mi či chce alebo nechce musí pomôcť Vladko. Ok, bežíme ďalej. Trasa sa mi zdá oveľa oveľa lepšia a dynamickejšia oproti trati Beastu z roku 2019. Som príjemne prekvapená a nepôsobí to na mňa tak nudne, ako vtedy. Čo môžem bežím, čo nie, tak rýchlo chodím , alebo si držím tempo hore kopcom, prestávky si nerobím. Cítim sa fajn, nohy fungujú, hlava počúva, ale obávam sa svojej chrbtice. Tá ma pobolieva už zopár mesiacov a myslím, že je to dôsledkom pádu z lana ešte v Liberci na Ultra, kde som z neho zošmykla a pravou nohou som z výšky dvojnásobnej vyššej ako ja /pravdepodobne/ zbrzdila pád a dopadla našťastie na žinenku. Nasledoval Atlas Carry, kde som sa pasovala s tou betónovou guľou, vedela som, že to bude záťaž na chrbticu. Čosi tam zapraštalo, keď som ju zdvihla a snažila sa odniesť na druhú stranu. V duchu som len myslela na to, aby som ju nepustila, keď už toľko riskujem. Dalo mi to zabrať. Postavila som sa našťatstie a môžem bežať ďalej, dokonca mám pocit, akoby sa mi tam aj čosi napravilo. No nasleduje z-wall, kde si užívam zazvonenie a prichádzam ku oštepu, kde si dávam prvých 30 burpees. Vzhľadom k tomu, že som ich ale vôbec netrénovala a pravdupovediac ani mi nechýbali, som ich na počudovanie zvládla celkom rýchlo a bez prestávky, takže bez problémov ideme ďalej. Čaká nás monkey bar, beater, bender. Podarilo sa mi zdolať aj tie, ale čo už sa mi nezadarilo a došla som len do polovice boli opäť Olympus a Twister. No pred nami bolo ešte zopár prekážok a na tie som sa veľmi sústredila. Vedela som, že sa blíži finish. Pred príchodom k posledným prekážkam sme mali poriadny zjazd dole strmým kopcom. Zem bola vyšúchaná a tak som si skúsila čupnúť a šmýkať sa dole. Sem tam sa mi zeme dotkol aj zadok a len som dúfala, aby som dole zišla bez diery. Prichádzame spolu s Vladkom ku Cargo sieti, kde som dostala na chvíľočku prvý kŕč, ktorý sa mi pekne podarilo prekonať. Posledné tri prekážky pred nami a X3 bude na mojom krku. Nasleduje Herculova kladka. Vyberám si hneď prvú a skúšam ťahať. Aha, uhm. Prvý ťah celkom fajn, aj by som to mohla vytiahnuť. Mocovala som sa tam, dvíhalo ma hore, ale nepustila som. Som spokojná, ale nasleduje lano. Od Liberca mám pred ním rešpekt. Sústredím sa, vytriasam ruky, predýchavam a jediné čo môžem urobiť pre seba v danej chvíli je, veriť si. Idem na to, trošku sa mi roztancovali nohy, keď som si chcela spraviť slučku, ale už som dotancovala a šplhám hore a zvoním. Nikdy sa nepozerám dole, rýchlo sa šmýkam dole. Som nadšená, srdce je spokojné. No predo mnou je multri ring. Veď aj by som ho mohla zvládnuť. Vladko vyštartoval skôr. Najprv sme mali prerúčkovať cez tyč a potom nasledovali kruhy. Ja som sa tam nastavovala hore dole. Nepasovala mi strana, tak som zvažovala, akým smerom začnem. Nakoniec idem. Rýchlo prekladám rukami a dopomáham si aj nohami. Vladko medzičasom spadol na druhom kruhu. Prešla som tyč, naťahujem sa na prvý kruh. Míňam ho prvýkrát, míňam ho druhýkrát, ale ruka ma drží na tyči. Povzbudzujú ma chalani naši a tak sa skúšam rozkývať a naťahujem sa opäť a tentokrát úspešne až som si zazvonila, z čoho som mala nesmiernu radosť. Opäť si zavýskam a idem ku Vladkovi, ktorý už robil burpees a dávam mu pusu a už letím do finishu.

 

Wau. Som tam a dostávam na krk medailu. Srdce sa mi raduje a duša je spokojná. Idem si pre x3 trifectu, banán, konečne vodu, beriem pivko, keksík a dokonca aj dezinfekciu a samozrejme tričko. Nabalená a šťastná. Z toho celého nadšenia som vyšla na stupne víťazov a len tak som si vyskúšala, aký je to pocit tam stáť, lebo práve vtedy som sa cítila ako víťaz. Ďakujem svojmu telu, že ma nesklamalo. Po dobehnutí som mala dostatočný čas na to, aby som sa pripravila na Sprint. Zjedla a vypila som všetko, teda okrem keksíku, ktorý som mala v pláne odniesť domov a podarilo sa mi poctivo všetky doniesť nezjedené. No vody som počas prestávky vypila teda dosť veľa, bolo mi málo, vypila som aj to pivo, čo som dostala vo finishi. Pár minút pred štartom Sprintu, chodím pravidelnejšie na wc, ale cítim sa dobre, nič ma nebolí, len pociťujem miernu únavu. Slnko a zlý spánok už asi účinkujú. No idem ešte raz navštíviť toaletu. Neuvedomila som si, že som za svojou kapsičkou mala zastrčené rukavice. Odopla som kapsičku a zrazu vidím na zemi jednu rukavicu a tú druhú nie. Druhá bola vo vnútri toi toiky celá premočená od …. zohla som sa a vybrala som ju celú mokrú, lebo bez rukavíc by som neprešla zopár prekážok a nevedela som si to predstaviť a dokonca konečne som zohnala rukavice v celkom dobrej veľkosti. Rukavica celá smrdela, snažila som sa ju vyčistiť pod čistou vodou, dala som na ňu dezinfekciu, ktorú som dostala vo finishi a len som dúfala, že na slnku rýchlo uschne a ten pach sa eliminuje. Zabralo to len na chvíľu. Mal so mnou bežať aj Vladko, ale rozhodol sa, že nepôjde, lebo ho veľmi zabolelo čosi v lýtku a nechcel riskovať, nakoľko už mal aj v minulosti problémy. Tak to ostalo na mne a jediné, čo som musela vybaviť je hocikto, kto by mi pomohol prekonať tú kladu. Vyštartovali sme no už po pár minútach som nemohla nad ničím iným rozmýšľať, len nad tým ako veľmi mi treba na wc. Rukavica smrdí, zakaždým keď si ju dám dole, cítim šťanky. Nemôžem sa sústrediť, už pred sandbag carry pozerám po okolí, kde by som zašla na návštevu. Akurát tam bola aj water station, kde som sa pre istotu ešte napila, hoci už som ani nemohla poriadne bežať, tak mi bolo treba. Nakoniec chvíľku po sandbagu vidím menšiu odbočku dole, tak bežím tam, aby ma nikto nevidel. Nadbehla som si zopár metrov navyše, kým som našla vhodné miesto, ale dobre, že som tak urobila, lebo odvtedy som sa mohla sústrediť na iné záležitosti. Zase je predo mnou atlas carry, kde sa opäť mocujem, oštep míňam. Postupne sa cítim akosi unavene, ale nohy ma počúvajú a ja bežím hoci svojim tempom, ale bežím. Sprint mi ubehol celkom rýchlo, ale stále tu bola ešte raz kladka, lano a multi ring. S maximálnym nasadením a koncentráciou ich všetky zdolávam tak, ako som si to vyskladala v hlavne. Pomyselne preskakujem oheň a teším sa za to, že som zvládla aj Sprint bez bolestí, bez kŕču a len s 30 trestnými burpees.

Už som aj zabudla, ako mi smrdí ľavá ruka. Ešte pijem a jem všetko, čo nájdem. Chvíľku oddychujem v tieni a zisťujem, že mám ruky, nos a chrbát veľmi opálené, až spálené. Na izbe prichádza odhalenie po vyzlečení podprsenky. Au páli to. Hlavne, že som si so sebou zobrala krém s ochranným faktorom, ale ten nás pekne čakal v kúpeľni. Myslela som, že budem veľmi unavená, no ja som sa po sprche prebrala, doplnila cukry, ale nebolo to ono, tak som si išla pre odmenu v podobe pizze, aby som mala energiu aj na zajtra. Ešte predtým samozrejme som dávala dokopy svoju ľavú rukavicu, aby mi zajtra nesmrdela pri pretekoch. Takú kúru som jej dala, že nakoniec bola ako nová a pekne voňavá.  Deň nám takto skončil približne o pol jedenástej, lebo keď je človek v dobrej spoločnosti, čas beží inak, ale predsa len bolo treba si odpočinúť.

@jennyspartan

Leave a comment